Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

CIRKEV SVÄTÁ, BEZ POŠKVRNY A VRÁSKY?

 

 

            Carlo Carretto, známy duchovný autor, spomína na svoje študentské časy: „Keď som otvoril svoju prvú knihu dejepisu, nebolo treba veľa námahy, aby som pochopil, že duchovné osoby, či dokonca i niektorí z pápežov sa dopustili mnohých intríg a úskokov. V hlave som mal plno zmätkov a hovoril som o svojich pochybnostiach. Miesto odpovede som od matky dostal poriadne zaucho, ako bolo vtedy vo zvyku. Odbavila ma bežnou frázou, že o kňazovi sa zle nerozpráva.

            Keď som potom išiel na faru a povedal kňazovi, že to podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia nechápem, dostal som prednášku o svätej a nepoškvrnenej Cirkvi bez vrásky a hany. V tom momente som stratil odvahu v dialógu pokračovať.

            Nechápal som, prečo tí, ktorí zle použili svoju zodpovednosť a moc, nepriznali svoju vinu a nežiadali o odpustenie. Prečo sme sa všetci nezjednotili  v spoločnom vyznaní hriešnosti: „Hrešili naši otcovia, hrešili sme my, všetci sme hriešnici! Konečne by sme boli jednotní aspoň v jednom!“

 

v v v

 

            Cirkev slávna, svätá, bez škvrny a vrásky! Tieto atribúty pripisuje Cirkvi svätý Pavol (Ef 5,27). Keď to počuje človek dneška, automaticky sa tomu vzoprie.

           

            Snáď nijaký znak Cirkvi nie je viac popieraný a nesprávnejšie chápaný ako svätosť a nepoškvrnenosť Cirkvi. Toto neznamená, že Cirkev je bez hriechu. Nejaký milučký prekrásny anjelik na zemi. Cirkev možno nazývať svätou jedine preto, lebo:

1/ svätá je hlava Cirkvi, Kristus

2/ svätá je prostredníctvom Božieho Ducha, ktorý v Cirkvi pôsobí

3/ sväté je jej poslanie – poslanie posväcovať ľudí ohlasovaním a praktizovaním Kristovej lásky

            Toto je božský prvok v Kristovej Cirkvi.

           

            Avšak podstata Cirkvi nie je len božská. Jej podstata je božsko-ľudská. Tak, ako Ježiš prijal ľudskú prirodzenosť a prišiel na svet ako človek, tak chcel, aby aj Cirkev mala nielen božskú, ale aj ľudskú podstatu.

            Ľudský prvok Cirkvi bol pre svet vždy problémom. Svet ho vždy ťažko prijímal. Tak ako ťažko prijímali ľudský prvok u Ježiša jeho súčasníci. Máme toho plné evanjeliá. „Čo tento chce? Tento z Nazareta? Čo tam môže byť dobré? Čo ty nám tu rozprávaš? Jozefov syn... všetkých tvojich príbuzných poznáme... Ani 50 rokov nemáš, ani Abraháma si nevidel, čo nám tu chceš? Búraš tradície našich otcov, to najposvätnejšie, čo máme.“

            A keď ani v Ježišovi, ktorý bol bez hriechu, nespoznali mnohí Boha, Pána, ešte oveľa ťažšie je vidieť Cirkev zaťaženú hriechmi ako pokračovateľku Krista tu na zemi.

 

            Áno, Ježiš veľmi riskoval, keď zveril Cirkev ľuďom. Bola to nesmierna Božia odvaha. Právom si môžeme položiť otázku, či to nebolo nerozumné. Či vari Ježiš nevedel, čo s Cirkvou a prostredníctvom nej ľudia urobia? Ako tomu aj nasvedčuje celá história Cirkvi? Toľký hriech človeka, ktorý pyšne vyhlasuje, že je veriaci?! Áno, toľko ľudského vždy bolo a je v Cirkvi! 

 

            Keby Cirkev mala len ľudskú podstatu, už dávno by ju hriech pápežov, biskupov i mnohých veriacich zničil – záujmy mocenské i karieristické, hriech minulý i dnešný a i hriech budúci – nenahovárajme si, že v budúcnosti to bude s nami lepšie.

            Aj Napoleon si brúsil zuby na Cirkev a vyhlásil svoje odhodlanie zničiť ju. Vtedy zareagoval ktorýsi z kardinálov: „Veličenstvo, ale to sa ani nám nepodarilo...“

 

             „Brány pekelné ju nepremôžu...“ – to je garancia Božej prítomnosti v Cirkvi až do konca časov. A to nás ešte viac utvrdzuje vo viere, že Cirkev je naozaj Božou vecou. Zázrakom, pretože ešte stále je napriek všetkému tu.

 

            Vo vyznaní viery sa modlíme „Verím v svätú Cirkev katolícku“. Teda vyznávame vieru nielen v Boha Otca, Syna i Ducha Svätého. Ale aj v Cirkev, Cirkev svätú. Je to veľmi silná formulácia, tajomstvo, ktoré pochopíme len vo svetle viery.

            Cirkev je tajomné Kristovo telo – Kristus prítomný medzi nami tu na zemi. Prítomný nielen obrazne ako spolok nasledovníkov, prívržencov, nejaký filozoficko-teologický prúd, ale Kristus sám pokračujúci v dejinách. Ten istý, ktorý chodil po Palestíne, učil, uzdravoval... A toto robí ďalej cez Cirkev. Cirkev je Kristus prítomný vo svete v 21. storočí.

             Nikdy tomuto tajomstvu neporozumieme úplne, iba vo viere budeme mať možnosť do tohto tajomstva vnikať. Rovnako ako je pre nás tajomstvom Eucharistia. Vidíme chlebík, hostiu. Presvedčte niekoho, že to je Boh, prítomný v tom kúsku chleba! Veď aj chutí len ako chlieb! Bez viery nikdy v nej neuvidíme prítomného Ježiša.

            A tak isto bez viery nebudeme môcť prijať Cirkev inak ako len zoskupenie ľudí.

 

(spracované podľa prednášky o. Ladislava Stromčeka, ktorú predniesol v rámci Roku viery na diecéznom stretnutí pre angažovaných laikov)

 

 

v v v

 

POVEDALI O HRIECHU CIRKVI

 

            V Cirkvi sa nemáme snažiť všetko ospravedlniť či obhájiť. Vecná a čestná kritika – nech prichádza zvonka alebo zvnútra – môže byť žiaduca. Zlyhanie sa neodstraňuje skrášľovaním, ale obrátením a priznaním.

            Nič tak nepomáha Cirkvi i súčasnému svetu, ako keď z úst pápeža Jána XXIII počuje prosbu adresovanú Židom za odpustenie všetkých utrpení, ktoré im kedy kresťania spôsobili. A ako očistilo Cirkev vyhlásenie pápeža Pavla VI., že proces Cirkvi s Galileom bol nespravodlivý! Nehovoriac o ospravedlneniach a priznaniach chýb Cirkvi Jánom Pavlom II.

 

                                                                                                                       (Katarína Lachmanová)

           

            Celé desaťročia sa Cirkev uchyľovala ku katastrofickej omerte (mafiánsky zákon o mlčaní) - hanebnému zamlčovaniu prešľapov svojich kňazov. Benedikt XVI., keď prepukol škandál pedofílie kňazov, odhodlal sa učiniť tak dlho očakávaný krok: vyložiť karty na stôl a prehovoriť o tomto ohromnom škandále, ktorý Cirkev naveky poznamená. Poprosil o odpustenie obete a trval na tom, aby bolo spravodlivosti učinené zadosť. Na rozdiel od kardinálov, ktorí atakovali médiá pre to, lebo vyťahovali nové prípady častokrát bez dôkazov, pápež predniesol „osvietenú“ vetu: „Zlo neprichádza zvonku (od médií), ale zvnútra (z Cirkvi).

            Bravo, Benedikt!

                                                                                                                       (Guy Gilbert)

 

             Pri mnohých príležitostiach, keď sa modlím Krédo a vyznávam svoju vieru v božskosť jednej svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi, dodávam: napriek všetkému. Keď niekde spomeniem tento zvyk a niekto sa ma opýta, čo tým myslím, odpoviem mu: tvoje a moje hriechy.

 

                                                                                                                        (Josemaría Escrivá)